Objav v Sedmičke
Bolo to ešte v marci 2013, keď si pri zameriavaní horného poschodia jaskyne Sedmička všimol Radko Nevařil dieru s priemerom asi 15 cm, z ktorej prúdil prievan. Hneď sme aj navŕtali zopár dier na jej rozšírenie a v diele sme pokračovali aj o týždeň neskôr. Okolie diery však tvorili sintrové náteky, a tak použitie vŕtačky bolo málo účinné. K rozširovaniu diery sme sa vrátili v januári 2014. Okrem vŕtačky sme nasadili aj kladivo, čo sa ukázalo účinnejšie v boji so sintrom a po tejto akcii sa podarilo strčiť do diery hlavu. Múdrejší sme neboli. Diera sa tam menila na úzku puklinu so šírkou 7 – 10 cm a stále nebolo vidieť, či bude ďalej priestor. Prievan však stále vyzýval a v jarných mesiacoch 2015 sme nastúpili znovu. Sintre už ustúpili a v pevnej skale sa postupovalo ďaleko razantnejšie. Po troch akciách sme sa dostali do voľného priestoru, dĺžku objavu sme odhadli na 3 m, v priestore sa s námahou dalo akurát otočiť. Ďalší postup bol nejasný, prievan sa strácal, puklina išla aj doľava, aj doprava, všade sa priestor neperspektívne zužoval.
Tento víkend sme na sobotu naplánovali ľahšiu akciu vzhľadom na piatkové večerné posedenie iniciované Michalom V., spojené s hudobnou produkciou pri ohni. Na výber bolo rozširovanie v hornej vetve Silnického jaskyne alebo v opísanom mieste jaskyne Sedmička. Ľahšia sa zdala Sedmička, preto sme už okolo 11.00 v trojici vyrazili tam. Prvé dve diery slúžili na uľahčenie prístupu do koncového priestoru. Nasledovalo vŕtanie do bloku na dne, pod ktorým sa črtal priestor. Teda nie doľava, ani doprava, ale kolmo dole. Hoci to nemalo veľkú logiku, po ďalších dvoch dierach bolo vidno, že sa dolu bude dať vliezť. Po piatej diere skupinu pracovníkov opustil Csaba, postihla ho nevoľnosť a musel ísť na čerstvý vzduch. V dvojici sme prenikli dolu, tam sa už zmestili aj dvaja ľudia. Pokračovanie išlo doľava a opäť dolu, ale priestor sa črtal aj dohora. V oboch zúženiach sme dali po diere, smerom dolu sa už však Marcel vedel hneď pretisnúť a referoval nové chodby. Presvietili sme aj miesto s druhou dierou, rozširovanie je tu zbytočné, keďže sa tam dá dostať dookola. Aby som aj ja mohol prejsť za Marcelom, navŕtal som do prekážajúceho výbežku ešte jednu, finálnu dieru. Marcel trpezlivo počkal na rozšírenie a ďalšie priestory sme už objavovali spoločne. Po prechode cez rozšírené miesto nasleduje nízka chodba s dvoma odbočkami doprava. Najprv sme preskúmali druhú, vzdialenejšiu, vedie do nízkej sienky s peknou kvapľovou výzdobou. Postúpiť ďalej by sa v sienke dalo len po odbití viacerých stalagmitov. V priamom smere išla ďalej úzka puklina s povlakom kryštálov a perál na dne, zjavne pozostatok vyschnutého jazierka. Preplazili sme sa cez túto pasáž a dno pukliny sa na 3 m úseku stratilo. Zívala tam čierňava v úzkej pukline. Zvolili sme prechod nad prázdnom do horizontálneho pokračovania pukliny. To trvalo už len asi 8 m, puklina sa na konci zúžila a v strope, asi o 4 m vyššie už bolo vidieť korienky stromov. Vrátili sme sa späť a odhodlali sa zostúpiť úzkou puklinou dolu. Nebolo to jednoduché, stále treba hľadať širšie miesta, aby sa človek nezasekol. V postupe nás navigoval netopier, ktorý priletel zospodu a poletovaním navádzal na zostup nadol. Prekvapivo sme zišli odhadom 15 m, než sa ukázalo štrkové dno. Po rozšírení pukliny bude možné ísť dopredu, kde sa ukazuje čistý vápenec bez sintrových nátekov. S námahou sme sa vytrepali naspäť hore a ako sme sa vracali, ešte sme preskúmali prvú odbočku za objavným rozšírením. Dostali sme sa pod vyzdobenú sienku a aj tu je možné postupovať rozširovaním ďalej. Definitívne sme prieskum ukončili a s radosťou v duši vyšli von z jaskyne porozprávať Csabovi a Mikimu na základni o nových veciach. Celkový rozsah objavov sme odhadli na 50 m. Objav nedal pokoj Matejovi, ktorý prišiel neskoro večer v sobotu na bicykli, presvedčil Mikiho a Marcela, a tak sa tam išli v nedeľu v trojici znova pozrieť. Výsledkom sú pekné fotografie od Mikiho.
Akcie v sobotu 5. 9. 2015 sa zúčastnili: Marcel Adam, Csaba Igaz a Peter Magdolen, v nedeľu 6. 9. 2015: Marcel Adam, Mikuláš Mikuš a Matej Ševčík.
Text: Peter Magdolen