Mimoriadny objav v Borinskom krase
Jedna z najvýznamnejších jaskýň Borinského krasu – jaskyňa Stará garda nás cez víkend pustila ďalej. Objav to nebol náhodný, predchádzali mu roky tvrdej driny.
Jaskyňa, ktorá bola objavená v r. 1958 sa už pár mesiacov po nájdení zavalila a znovu sme ju otvorili až po viac než 20 rokoch, v júni 1991. Napriek ďalším 20 rokom činnosti, úspechy tu boli len čiastkové, najviac sa podarilo postúpiť na dne, keď sa pôvodná hĺbka z čias Jána Majku zvýšila zo 77m na súčasných 96 m. Už čoskoro po znovuobjavení jaskyne sme začali pracovať aj na perspektívnom mieste s prievanom pod Domom netopierov. Miesto sme vtedy nazývali Prievanová puklina; puklina bola široká len 10 – 15 cm a pracovali sme s príložnými náložami. Po pár akciách bolo jasné, že takto sa ďaleko nedostaneme a činnosť tu ustala. Oživenie priniesla merkaptánová skúška, kedy sme tu jednoznačne vyčuchali smrad merkaptánu vyliateho v Jubilejnej jaskyni. Technológia vŕtania 35 mm dier v Merkaptánovej pukline bola síce veľkorysá, ale takisto sa neosvedčila. Ostala tu 3 m hlboká puklina dostatočne široká na človeka, ale kompletne zasypaná jemnou drvinou. Vzápätí sme skúšali Cevamid – zase neúspešne. S príchodom rozpojovania pomocou nastreľovacích patrónov sme aplikovali aj túto metódu, no ani toto nebolo dostatočne efektívne. Až moderné akumulátorové vŕtačky a 12 mm diery priniesli zlom a primerane účinné postupy. Od roku 2008 do r. 2009 sme tak postúpili 8 m do hĺbky a rovnako aj dopredu.
Dosť však histórie. Túto zimu sme po ročnej pauze zostra zaútočili na Merkaptánovú puklinu. V sobotu (5. 3.) to bola v poradí už jedenásta akcia. Od minulého týždňa ostali navŕtané diery jednak na rozšírenie prístupu a jednak v postupovom mieste s prievanom. Rozšírenie prístupu dopadlo priaznivo, presne podľa očakávania, ale plazivka s bahnom na dne rozšíreniu odolala. Príčinou je zlý vápenec, ale aj nepriaznivo uložené diery. Neostalo nám nič iné, len sa pustiť prehlbovať plazivku s motykou a lopatkou. Keď sme sa konečne rozbehli, prichádza k nám dvojica Csaba a Radko, ktorí pôsobili na úplnom dne. Ešte sa chvíľu prestriedame a blato z dna je dostatočne odstránené, aby sa prieskumník mohol vopchať dnu. Na rade je Csaba, ten nezaváha a plazí sa v prievane. Úžinu tvorí akési koleno, chodba ďalej stúpa a aj sa zväčšuje. Csaba hlási, že chodba sa vetví, užšia vetva ide hore, širšia klesá nadol. Pokračuje spodnou a volá nás ďalej. Priestor je veľký, dokonca sa dá postaviť. Postupne sme sa sem všetci presunuli. Priestor je vytvorený na križovaní chodieb. Skúmame všetky tri nové vetvy. Prievan cítiť hlavne v úzkej klesajúcej pukline v pôvodnom smere, hodený kameň tam zo 2 metre padá a postup tu bude snáď už po dvoch dierach. Vľavo je chodba po pár metroch úplne zanesená, dá sa tu tiež pracovať. Vpravo ide asi 15 m, postup tu uzatvárajú dva vzpriečené balvany. Skúšame ich posunúť, nedajú sa však pohnúť, ale čierňava za nimi volá. Po 20 minútach vyberania kameňov a štrku pod nimi sa podarí jeden z nich podhrabať a natesno sa presunúť ďalej. Chodba pokračuje na plazenie snáď 15 – 20 m, miestami vyzerá neprielezne, no stále to ide. Až sa rozšíri do pohodlnej siene. Pomedzi bloky schádzame nižšie, smer postupu sa však stráca. Nový priestor nazývame Sieň chaosu a skúšame šťastie v pôvodnom smere prístupovej plazivky. Popod strop pokračuje nízka, avšak na borinské pomery veľmi široká chodba – miestami 4 až 5 m. Dobrých 20 – 30 m ňou postupujeme, pričom optimálny prechod je raz viac vľavo, raz vpravo. Náhle je táto chodba preťatá kolmou poruchou, dá sa tu postaviť a priestory začínajú nadobúdať na rozmeroch. Smerom dolu je pekná výzdoba a zimujúci malý podkovár. Do závalov na konci sa nepcháme, ale skúšame prejsť do novej chodby, ktorá sa zalamuje naspäť. Prichádzame do dómu s malými stalagmitmi v tvare kôpok. Pracovný názov – Pudingový dóm. Sme tu v dvojici Csaba a Peter a už rozmýšľame nad cestou späť. Objaviteľská vášeň ale nedá pokoj a ideme ešte dopredu cez úzky meander. Priestor za ním je zatiaľ najväčší, odhadom má pôdorys 6 x 8 m. Samozrejme je tu aj výzdoba. Blíži sa polnoc, tak mu dávame meno Polnočný dóm a vraciame sa späť. Cestou prichádzajú aj Radko s Radovanom, len Marcel ostal zabezpečovať akciu na križovatke pri pukline s prievanom. Tak znovu k Polnočnému dómu, ideme však nejako ináč, mimo Pudingového dómu. V Polnočnom dome zisťujeme, že sme boli len v jeho menšej časti. Dóm pokračuje ďalej a je predelený mohutným blokom, vlastne padnutým stropom nevídaných rozmerov – asi ako celá menšia časť. S ohľadom na čakajúceho Marcela sa ale už naozaj musíme vrátiť. Nenaliezame teda do žiadnej odbočky a nechávame priestor ďalším objaviteľom. Von vychádzame uťahaní a dobití, ale šťastní, ako už dlho nie. Objavy odhadujeme na 200 m a takýto jednorazový postup sme na Borinke už nezaznamenali dobrých 25 rokov. Škoda, že miestna krčma je už zavretá (stáli hostia boli totiž v jaskyni). Aspoň na základni otvárame fľašu pravého Bordeaux (dar od Milana Bluska) a vysilení zaspávame.
Akcie zo soboty na nedeľu sa v čase 20.00 – 01.00 zúčastnili: Marcel Adam, Radovan Dočolomanský, Csaba Igaz, Peter Magdolen a Radko Nevaril.
Fotogaléria: Mimioriadny objav v Borinskom krase
......................................................................................................................................................................................................................