Slnečný víkend v Tatrách
Už viac rokov využívame termín v druhej polovici októbra na pracovný výjazd do Tatier. Príčinou je obvykle stabilné počasie a koniec jelenej ruje, keď sa môžeme v teréne pohybovať bez obmedzenia. Akcia začala vo štvrtok 27.10., kedy sme sa presunuli Slovenskom na tradičné miesto ubytovania v Podspádoch. V posádke troch áut mali prevahu jaskyniari zo Záhoria pred bratislavskými členmi. V piatok po neskorých raňajkách sme vyrazili do Čiernohorského systému v masíve Úplazu. Najvýhodnejší sa v poslednom čase javí zostup Malou jaskyňou po rebríkoch a lanách priamo do Veľkého dómu v Kamenných očiach. Tentokrát je prístup terénom pohodlný, tráva i malinčie sú poľahnuté, cesta kosodrevinou vyznačená a bez problémov zlanujeme po nainštalovanom lane na dno dómu. Kopáčske náradie nachádzame na pracovisku funkčné, a tak sa hneď púšťame do hĺbenia sondy. Postupne vyberáme kamene, drobnejší štrk a hlinu transportujeme vo vedre. Dvakrát ťahanie sutiny prerušujeme, keď sa v sonde ukazujú veľké balvany a vtedy prichádza k slovu vŕtačka. Celkovo sme vykopali 2 m hlbokú sondu pozdĺž pevnej skaly. Ostatné steny sú tvorené väčšími blokmi, ktoré zatiaľ držia, ale v budúcnosti bude treba uvažovať nad výdrevou. Hoci sa v suti ukazovali voľné dutiny, očakávaný prievan sme nezaznamenali. Asi nakoniec budeme musieť zopakovať zimnú dymovú skúšku a doriešiť problém, kde konkrétne sa silný prievan z jaskyne Verných objavuje. Po robote sme sa rozdelili, jaskyniari z Plaveckého Podhradia (Majo, Marek a Tibor) volili výstup po lane a bratislavskí jaskyniari išli von cez celú jaskyňu starým vchodom. Zaujímavé je, že časovo to vyšlo narovnako a stretli sme už za tmy na pláni pod kosodrevinou. Večer na Podspády dorazila aj posila z Bystrice (Juro s Máriom), Jano Tencer z Košíc a naša Adela.
V sobotu sme splnili hlavný cieľ výjazdu – zostup na dno Čiernohorského systému. Vyrazili sme pomerne neskoro a zdržal nás aj traverz terénom medzi vchodmi do jaskyne Verných a Kamenné oči. Zostupovali sme ďalej trávnatým žľabom k Veternej jaskyni a keď sme prešli popri skalách konečne k Čiernohorskej nižnej, boli už tri hodiny poobede. V jaskyni sme postupovali bez problémov, Marek s Tiborom ostali v prvej polovici, kde vykonávali fotodokumentáciu. Ostatní sme sa dostali postupne až na dno do Otcovskej siene, kde sme zhodnotili možnosť ďalšieho postupu. Boli sme tu prvá skupina po desiatich rokoch, avšak nič sa nezmenilo. V závalisku na dne nie je badať perspektívny smer. Teploty na povrchu a v podzemí boli vyrovnané, po prievane nebolo ani stopy. A vďaka suchu nebolo na dne ani trocha vody. Z nostalgie sme pol hodinu prehlbovali sondu pri koncovej stene, prekážal v nej veľký balvan, ktorý sme síce zdvihli, ale na vykotúľanie už neboli sily. Názory dvoch profesionálnych geológov Jura a Mária sú jasné – táto časť jaskyne je už v tesnej blízkosti kontaktu vápencov s podložnými lužňanskými vrstvami, ktoré možno pozorovať ako fialové vtlačené polohy, a výsledkom sú tektonicky prepracované zóny vytvárajúce závaly a poruchy. Pozoruhodným je nález kompletnej kostry kuny na úplnom dne. Je malý predpoklad, že sa sem dostala rovnakou cestou ako jaskyniari a skôr by sme mohli očakávať nejakú kolmú poruchu dohora na povrch, čo tu predstavuje viac ako 100 výškových metrov. Z dna sme sa bez blúdenia pomerne rýchlo vrátili von a nočná turistika mimo bežných chodníkov nám spestrila návrat do Javoriny.
V nedeľu sme využili nadštandardne pekné počasie na turistiku, konzumne založení jaskyniari navštívili Morské oko v poľských Tatrách a športovci vystúpili na vrchol Muráňa, na čo sme sa chystali už veľa rokov. Do pondelka ostala v Tatrách polovica účastníkov a s ľútosťou sme na obed opúšťali slnkom zaliate končiare Belianskych Tatier.
Peter Magdolen